Panna Mária Spoluvykupiteľka

Prostrednica, Orodovnica - Matka všetkých národov

Sv.  Pavol apoštol vyzýva svojho duchovného syna a spolupracov­níka Timoteja takýmto spôsobom: "Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš (doslovne: "spasíš") seba aj tých, čo ťa počúvajú." Sám Pavol hovorí, že je pripravený obetovať všetko, aby mohol spasiť aspoň niektorých z Izraela: "Vám, pohanom, hovorím: Pretože som apoštol pohanov, robím česť svojej službe, aby som takto vzbudil žiarli­vosť svojich pokrvných a zachránil (doslovne: "spasil") z nich aspoň niektorých."
Zaujímavé je, že na uvedený lingvistický aspekt upriamil pozornosť aj protestantský exegéta Richard Baumann.
V článku Spoluvykupiteľka, heréza alebo spasiteľná pravda? Myšlienky evanjelického kresťana5 dospel k nasledovnému záveru: "Ak ide o skutočnú pravdu Písma, že aj my kresťania môžeme vykonávať spolu­vykupi­teľskú službu, a teda sme boli vyvolení k tomu, aby sme ,spoluzachraňovali‛ a ,spolu­vykupovali‛ v zmysle celého posolstva spásy a najmä podľa apoštolského svedectva v Liste Kolosanom, tak nemôže ísť o žiadnu herézu, t. j. o nedovo­lený výber a tým o prekrú­tenie pravdy, keď sa Mária označuje ako ,Spoluvykupi­teľka‛ v jasnom biblicko-cirkevnom zmysle pre pravdu."
Prví cirkevní otcovia ju nazývali nielen "Novou Evou", ale jej pripisovali už tak odvážne tituly ako "príčina spásy" či "orodovinca", čo dosvedčuje už sv. Irenej, biskup z Lyonu. Okrem toho sa v starovekej byzantskej liturgii zachovali viaceré mariánske modlitby, ktoré sa priamo obracajú na Máriu s prosbou o spásu, čo by sme si v dnešnej teologickej klíme, citlivej na ekumenizmus, asi ťažko dovolili. Vyskytujú sa v nej výrazy ako: "Najsvätejšia Matka Božia, spas nás!" (liturgická kniha Hieraticon); "Mária, jediná pevná nádej, moja ochrankyňa a moja spása!"(modlitba pripisovaná sv. Jánovi Zlatoústemu, liturgická kniha Horologion); "Buď pozdravená, ty, čo si zjednotila nebo a zem! Buď pozdravená, nádej, ochrana a spása všetkých končín zeme!" (sv. Ján Damascénsky)
Prvá zmienka o Panne Márii ako Spoluvykupiteľke siaha na základe štúdií Reného Laurentina do 14. - 15. storočia. Podľa francúzskeho mariológa sa titul prvýkrát objavil v salzburskom liturgickom hymne nazvanom Žalospev k Panne Márii držiacej v lone svojho Syna zloženého z kríža, v ktorom anonymný autor píše: "Milujúca, sladká a nežná, vôbec si nezasluhujúca utrpenie. Ak si si odteraz zvolila plač, ako spolutrpiteľka Vykupiteľa pre zajatých hriešnikov budeš Spoluvykupiteľkou".6 Od tej doby sa titul začal používať stále častejšie i v teologických traktátoch. Nielen jezuiti a františkáni, ale i mnohí iní významní teológovia sa ho snažili vysvetliť a obhájiť proti rôznym námietkam.
Na snímke svätý John Henry Newman, teológ a filozof. (zdroj: dowym.com)
Ku Spoluvykupiteľke mal vraj blízko aj nedávno svätorečený kardinál John Henry Newman, bývalý anglický konvertita.
Titul použil vo svojom spise List Puseymu, kde pripomína už uvedený fakt, že cirkevní otcovia aplikovali na Pannu Máriu termíny, ktoré vo svojej vznešenosti a rétorickosti prevyšujú omnoho viac terminológiu spoluvykupiteľstva, ktorá jeho anglikánskemu priateľovi Puseymu tak prekážala. Z tohto dôvodu sa Newman na neho obracia s istou dávkou sarkazmu a píše: "Keď videli, že ju nazývaš titulmi Matka Božia, Druhá Eva, Matka žijúcich, Matka života, Hviezda ranná, Záštita veriacich, Žezlo pravej viery, nepoškvrnená Matka svä­tosti a obdobnými výrazmi, považovali by to za nekoherentné, ak protestuješ proti tomu, keď sa nazýva Spoluvykupiteľkou..." 7
S titulom sa však stretávame aj u viacerých svätých a blahoslavených 19. a 20. storočia, ktorí si ho osobitne vážili.
Samotný fakt Máriinho spoluvykupiteľstva sa pokladal za samozrejmosť a málokto sa opovážil označiť tento titul za nesprávny či heretický.
Zdieľať
Patria k nim napríklad sv. Gaspar del Bufalo, sv. Vincent Pallotti, sv. Anton Mária Claret, sv. Františka Cabrini, sv. Mária Bernarda Bütler, sv. Luigi Orione, sv. Maximilán Kolbe, sv. Edith Stein - Terézia Benedikta z Kríža, sv. Leopold Mandić, sv. Pio z Pietrelciny, sv. Josemaría Escrivá, sv. Matka Tereza z Kalkaty, bl. Giovanni Scalabrini, bl. Bartolo Longo, bl. Giacomo Alberione, bl. Gabriele Allegra či sestra Lucia dos Santos z Fatimy. Asi najväčšiu explóziu záujmu o túto mariologickú tému možno registrovať v prvej polovici 20. storočia. Je pritom zaujímavé pozorovať, že do Druhého vatikánskeho koncilu sa terminológia spoluvykupiteľstva všeobecne považovala za legitímnu a v úplnej zhode s katolíckou náukou. Názorové rozdiely medzi teológmi sa týkali skôr modality Máriinej účasti na vykúpení. Samotný fakt Máriinho spoluvykupiteľstva sa však pokladal za samozrejmosť a takmer len málokto sa opovážil označiť tento titul za nesprávny či heretický. Už len z toho dôvodu, že počas pontifikátu sv. Pia X. sa dostal do oficiálnych aktov Svätej stolice a pápež Pius XI. ho dokonca viackrát použil vo svojich verejných príhovoroch.
Dnes však mnohí pozerajú na tento titul s podozrením. Kedy a ako teda došlo k zmene postoja voči mariánskemu spoluvykupiteľstvu?
Stalo sa tak po Druhom vatikánskom koncile. Hoci viacerí biskupi prišli na koncil s očakávaním, že sa na ňom vyhlási nová mariánska dogma, koncil tak neurobil. Ba vo svojich dokumentoch ani raz nepoužil termín Spoluvykupiteľka, čo si následne mnohí začali vysvetľovať ako odmietnutie titulu. Je nutné však pripomenúť, že takáto interpretácia nie je celkom správna, pretože teologická komisia k prvej schéme dokumentu o Panne Márii pripojila vysvetľujúcu poznámku, v ktorej sa jasne hovorí: "Určité výrazy a slová použité pápežmi, ktoré sú síce úplne pravdivé, boli vyne­chané, lebo môžu byť len veľmi ťažko pochopené našimi oddelenými bratmi (v tomto prípade protestantmi). Medzi takéto výrazy možno priradiť nasledovné: ,Spoluvykupi­teľka ľudského rodu‛" 8